Aktuálne číslo vo formáte pdf nájdete v archíve.
Medzi významné svetové udalosti 20. storočia môžeme radiť aj Druhý vatikánsky koncil (1962-1965). Napriek tomu, že to bol veľký zlom v katolíckej cirkvi, predsa zasiahol celý svet a zároveň sa nechal zasiahnuť celým svetom, realitou svetovej spoločnosti i životom ľudí. V týchto dňoch si pripomíname 60. výročie ukončenia tejto veľkej udalosti, preto sme pripravili číslo tematicky zamerané práve na ňu. Do autorstva sme pozvali českých i slovenských odborníkov z rozličných teologických disciplín, aby sme reflektovali pokoncilovú atmosféru vtedajšieho Československa i nálady súčasnosti z rôznych uhlov pohľadu.
Prvú štúdiu ponúka Karol Moravčík. Je nielen skúsený autor a človek pastoračnej praxe, ale aj pamätník pokoncilovej atmosféry, do ktorej vstúpil ako mladý kňaz. Vo svojom texte predstavuje návrat ekleziologického obrazu Božieho ľudu do pokoncilovej teologickej reflexie. Ten strieda obraz cirkvi ako Kristovho tela, ktorý výraznejšie používal Prvý vatikánsky koncil, posilňujúci vertikálny, hierarchický charakter cirkvi. Obraz Božieho ľudu chce, naopak, zvýrazniť jej horizontálny charakter a dať väčší priestor vzájomnej komunikácii a dialógu. V druhej časti podčiarkuje autor snahu pápeža Františka o synodalitu v cirkvi. Tá sa má stať nielen jej metódou, ale bytostným znakom. Rovnako si všíma formovanie náboženských pomerov na Slovensku, slobodný nástup koncilových myšlienok po novembri 1989 a návštevu pápeža na Slovensku v roku 2021, ktorá zapadala do Františkovej logiky – navštevovať malé a menej významné krajiny na periférii.
S cieľom znížiť dogmatickú záväznosť Druhého vatikánskeho koncilu tvrdia niektoré konzervatívne kruhy, že jeho charakter bol „iba“ pastoračný. Vo svojej štúdii Tomáš Petráček ukazuje, aké nevyvážené je takéto vnímanie, pretože všetky dogmatické vyjadrenia majú pastoračný dosah. Dogmatika a pastorácia tvoria jeden celok. Každý text koncilu je teológiou, ktorá sa má dotknúť žitej konkrétnosti ľudí. A každý pastoračný záver vychádza z teologickej reflexie. V druhej časti autor tvrdí, že napriek mnohým aktualizovaným teologickým a pastoračným konceptom presadeným na poslednom koncile, si samotná štruktúra cirkvi vo veľkej miere ponechala mentalitu Prvého vatikánskeho koncilu. Ak by teda v blízkej budúcnosti nasledoval ďalší koncil, väčší akcent by zrejme musel položiť na reformu inštitucionálnej podoby cirkvi, ktorú už vo veľkej miere naznačil synodálny proces iniciovaný pápežom Františkom.
Martin Maďar je teológ pochádzajúci zo Slovenska, žijúci však a akademicky pôsobiaci už viac ako 25 rokov v USA. Jeho vnímanie koncilu je pre nás výnimočné, keďže pozoruje pokoncilové dianie v európskom i americkom prostredí veľmi osobne. Vo svojej štúdii sleduje prijatie i neprijatie koncilu a jeho záverov. V posledných rokoch totiž vzniká v istých konzervatívnych kruhoch túžba vrátiť sa do predkoncilových pomerov. Aj niektorí pápeži nechali narastať nedôveru v koncilové závery a sami sa postavili na stranu skeptikov. Pápež František však opäť vdýchol novú energiu potrebe reforiem cirkvi, ktoré sa v praxi začali uskutočňovať v synodálnom procese. Otvoril sa dialóg smerom dovnútra medzi členmi veriaceho spoločenstva, ale aj smerom von, predovšetkým medzi cirkvou a sekulárnou spoločnosťou, ktorá má byť rovnako legitímnym spolutvorcom nášho spoločného sveta.
Lucie Kolářová predstavuje nepochybne potrebnú tému, a síce hermeneutiku koncilu a spôsoby jeho interpretácie v pokoncilovom období. Veľký priestor venuje autorka pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, na základe ktorej musí cirkev neustále viesť dialóg s modernými kultúrami a názorovým pluralizmom. Nemá ich však démonizovať. Práve naopak. Musí opustiť jednostranný konfrontačný a odmietavý postoj a vnímať svet ako legitímny a dobrý. Kresťanstvo už vo svojich počiatkoch vždy dobre plnilo rehabilitačnú úlohu voči všetkému, čo bolo znevažované a potreté. Rovnako dnes sa má postaviť na stranu marginalizovaných a ohrozených.
Anton Tyrol ponúka štúdiu sumarizujúcu vývoj koncilových dokumentov, ktoré sa venujú výskumu biblických textov a pastoračnej práce s Bibliou. V úvode opisuje okolnosti protestantského a katolíckeho sveta, ktoré sa líšia v kladení akcentov – reformácia dáva dôraz na Bibliu a v katolíckom prostredí sa cirkev sústreďuje na slávenie a prežívanie sviatostí. Preto sa biblický výskum rozbehol logicky skôr u protestantov, ktorí sa na prelome 19. a 20. storočia stali motiváciou aj pre mnohých katolíckych biblistov. To vzbudilo na začiatku zo strany pápežov nedôveru a opatrnosť, no neskôr sa aj tu biblická veda rozvinula podľa najnovších vedeckých metód a postupov. Veľkú časť svojho textu venuje autor koncilovej konštitúcii Dei Verbum, kde predstavuje jej postupný vývoj na koncile a pozitívny vplyv na pokoncilové štúdium Svätého písma v katolíckom prostredí. V závere sa venuje biblickej vede, biblickým pastoračným aktivitám na Slovensku, ale aj rezervám voči Svätému písmu, ktoré nechcú byť výčitkou, ale inšpiráciou pre prichádzajúce generácie.
Aj po šesťdesiatich rokoch nachádzame veľký rezervoár koncilových podnetov, ktoré odkryla nielen posledná synoda, ale aj návšteva pápeža Františka v roku 2021 na Slovensku. Toto tematické číslo chce pomenovať práve to, čo ostalo z koncilu neotvorené alebo málo uskutočnené. Máme nádej, že ponúknuté texty dokážu podporiť ducha koncilovej obnovy a evanjeliovej odvahy.
Vladimír Juhás
