Aktuálne číslo 1/2025

Aktuálne číslo vo formáte pdf nájdete v archíve.

Veľkou udalosťou tejto jari bol odchod pápeža Františka k Otcovi a začiatok pontifikátu jeho nástupcu Róberta Prevosta, ktorý zvolil meno Lev XIV. Pápež František zanechal po sebe priestor veľkej odvahy a otvorenosti k dnešnej spoločnosti, čím získal pre cirkev sympatie mnohých ľudí, dokonca aj tých, čo stoja mimo nej. Ako by chcel aspoň sčasti splatiť dlh koncilového nastavenia spred šesťdesiatich rokov, keď si cirkev naliehavejšie uvedomila, že radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň jej radosťami, nádejami, žalosťami a úzkosťami (Gaudium et spes 1, 1965).

Voľba nového pápeža ukázala niekoľko zaujímavých nevypovedaných skutočností. Už druhýkrát po sebe sa pápežom nestáva Európan, ale „človek Južnej Ameriky“. Zrejme je Európa unavená a vyčerpaná z motivácií, nadšení a nových tém. Je to legitímny jav. Ak niekto stáročia udáva tón, raz sa vyčerpá a musí sa nadýchnuť. Je však dobré, že cirkev prestáva byť už iba európskou záležitosťou, a že má mnohé ohniská novej energie, otvárajúce sa vtedy, keď sa predošlé vyprázdnia. Z týchto ohnísk prichádzajú nové témy a inšpirácie, ktoré by už Európa momentálne nevedela sformulovať. A práve tieto posuny k „novým miestam Ducha“ robia cirkev aktuálnou a schopnou reagovať na život ľudí, na ich radosti a nádeje, na ich žalosti a úzkosti. Verím, že pápež Lev bude kontinuitou Františkovej pozornosti a citlivosti na všetko ľudské túžiace po naplnení.

Náš časopis ponúka v tomto čísle šesť štúdií. Prvá, z pera slovenského filozofa Martina Škáru, sa venuje spojeniu fyziky eucharistie a transsubstanciácie. Keď sa biblické posolstvo („toto je moje telo“), kde sa funkcionálne úplne prekrýva s bytostným, stáva od stredoveku otázkou filozofických špekulácií, môže nás to doviesť do nezvyčajných záverov, v ktorých už len ťažko nachádzame kontinuitu s pôvodným biblickým zámerom a spôsobom vyjadrovania. V 17. storočí sa s touto otázkou popasoval Descartes a my máme možnosť sledovať, ako sa mu to podarilo.

Ján Kotlarčík predstavuje silný teologický pojem sensus fidei, s ktorým významne pracoval Druhý vatikánsky koncil. Prínosom tejto štúdie je jasné zvýraznenie skutočnosti, že celý Boží ľud sa má aktívne zúčastňovať na formulovaní a šírení viery, pretože každý veriaci má účasť na prorockom úrade Krista už aj tým, že zodpovedne žije a reflektuje svoj život a vzťah k Tomu, ktorý je v ňom bytostne prítomný a zároveň ho presahuje.

Tretia štúdia je zaujímavou kombináciou práce cirkevného a ústavného právnika v osobách Juraja Juricu a Martina Vernarského. Ich téma je nielen symbiózou teológie a práva, ale aj aktuálnou otázkou ženskej podoby diakonskej služby, ktorú opäť oživil prebiehajúci synodálny proces v cirkvi. Autori sa zamýšľajú nad tým, či je možné na základe práva rovnosti uvažovať o znovuzavedení starobylej praxe svätenia žien do spomínanej služby.

Patrik Peter Vnučko sa vo svojej biblickej štúdii snaží poukázať na vzťah obety a radosti v Liste Filipanom. Dôslednou biblickou exegézou vybraných veršov ponúka v závere zhrnutie používania termínov obeta a radosť. Spomínaná radosť nie je prchavou chvíľkovou banalitou, ale je to Pánova radosť, v ktorej môže človek prežívať istotu napriek všetkým vtedajším nástrahám a hrozbám.

Ešte sto rokov dozadu mala cirkev tendenciu bojovať s modernitou a technické výdobytky doby vnímala ambivalentne alebo úplne negatívne. Michal Černý prezentuje vo svojej štúdii postoj posledných pápežov, predovšetkým pápeža Františka k moderným technológiám. Vo svojich encyklikách pápež podčiarkuje potrebu spirituálnej gramotnosti, aby dnešný človek pri používaní moderných technológií vedel vytvárať správny rámec makro a mikroetiky.

Príspevok Edity Príhodovej hodnotí poéziu básnika slovenskej katolíckej moderny Janka Silana. Už v štyridsiatych rokoch minulého storočia zaujal tento básnik spolu s Ladislavom Hanusom kritický postoj k podobe katolíckej kultúry, ktorá sa uzatvárala do seba a viedla kultúrne vojny s vtedajšou sekulárnou spoločnosťou. Duchovná tvorba však nemá byť ako zabarikádovaný vojak, ale ako zmysluplná a žiteľná ponuka dnešnému modernému človeku.

Súčasťou predkladaného čísla nášho časopisu je aj preklad textu významného talianskeho akademika, historika a teológa Massima Faggioliho, ktorý je aktuálny nielen témou synodality, ale aj hodnotením postojov pápeža Františka počas jeho pontifikátu.

Na záver by som chcel pripomenúť januárové úmrtie apoštolského exarchu Gréckokatolíckej cirkvi biskupa Ladislava Hučka (1948-2025), ktorý bol zároveň zakladateľom nášho časopisu Verba Theologica. Rád by som sa mu v mene bývalej i súčasnej redakčnej rady poďakoval in memoriam, pretože založením tohto periodika otvoril priestor teologického poznávania a vzájomného zdieľania, predpokladu pre poctivú akademickú prácu a prínosu pre spoločnosť.

Vladimír Juhás